Názory

Slovanstvo a svet budúcnosti?

„Je načase, aby sme sa dohovorili, bratia! Smutná doba nás vážnym, dôstojným hlasom vyzýva k činu, a tu je najviac potrebné dohodnúť sa. Od kedy jestvujeme, nikdy sme nedospeli k zhode, a hoci sme nikdy spoločne nekonali, napriek tomu sme všetci rodní bratia, skúšaní tým istými osudmi a čaká nás spoločná budúcnosť.“ Týmito vetami sa začína jedna z posledných kníh Ľudovíta Štúra, ktorej dal príznačný názov „Slovanstvo a svet budúcnosti.“ Od jej napísania v roku 1851 prešlo more času, ale rozhľadeného čitateľa musí zaraziť aktuálnosť výroku „o smutných časoch a nejednotnosti,“ ktorý platí na súčasnosť Európy a o slovanských národoch aj roku 2015.

Slovanstvo a svet budúcnosti je známe skôr v ikonickej podobe. Každý slovenský intelektuál má vedomosť o jeho existencii, ale paradoxne iba málokto ho celé prečítal! Pritom postrehy o nás sú aj po priemyselných revolúciách, prežitých svetových vojnách a iných prevratoch rovnako platné. V čase vzniku tohto ojedinelého pokusu o pochopenie našich dejín bolo postavenie slovanských národov ťažké. Všetky sa nachádzali pod kombinovanou nemeckou-maďarskou-tureckou nadvládou a po porážke v povstaniach 1848/49 nebolo vidno svetlo na konci tunela. Výnimku tvoril iba ruský národ, ktorý si dokázal udržať vlastnú štátnosť.

V Ľ. Štúr aj vo svojej „smutnej dobe“ neúnavne prorokoval slovanské oslobodenie, ktoré skutočne nastalo v roku 1918. Toto oslobodenie bolo výsledkom nepretržitých a húževnatých politických snažení národovcov 2. polovice 19. storočia a začiatku 20. storočia, ktorí hľadali cesty úniku z rakúsko-uhorskej tyranie, pričom základom bol jednotný politický postup počas prvej svetovej vojny, na ktorý tak vyzýval v minulosti Ľ. Štúr.

Škoda, že naše slovanská i vnútorná slovenská jednota sa obnovuje iba v povestných niekoľkých minútach pred dvanástou. Okrem týchto svetlých okamihov prevláda skôr zvláštne medziobdobie, v ktorom ako to vyjadril Ľ. Štúr: „každý, kto si myslí, že má na niečo právo, hoci by to bol číry výmysel, každý, kto baží po vyznamenaní, moci alebo dokonca po najvyššej suverenite – a väčšina z nás sa nazdáva, že do nej dorástla – a nedosiahne pritom svoj cieľ, každý, kto nezohľadňuje nároky, koho názory a mienky sa neberú do úvahy ako smerodajné, stáva sa nespokojným, zahorí pomstou a ak mu bol predmetom k nespokojnosti ten, kto má najväčšiu moc, v zúrivosti prestane rozlišovať medzi človekom a osobou toho, kto stojí na čele celku, ale radšej v sebe živí zlo a pri najbližšej príležitosti svojho protivníka uvrhne do záhuby.“ Neplatia tieto slová aj dnes o našich nekonečných rozbrojoch, ktoré možno vidieť od obecnej samosprávy až po parlament? Neplatí to aj pre život rôznych kultúrnych organizácii, cirkví, alebo Maticu slovenskú? Naše súčasné i minulé slovenské a slovanské dejiny sú plné malých aj veľkých príkladov, keď sa ako to ďalej písal Ľ. Štúr: „radšej sa spojíme s cudzími proti vlastným,“ len aby sme si uspokojili pocit nedocenenosti!

Krvavá tragédia občianskej vojny, ktorá v súčasnosti prebieha u našich východných susedov, spolu s imigračnými prívalovými vlnami, ktoré zaplavujú európsky kontinent, nás musia prebudiť. Je na čase, aby sme v zmysle štúrovskej rady, odhodili rozbroje i nekonečné taktizovanie a začali odvážne spoločne konať pokiaľ ešte máme možnosť. Uvedomme si, čo medzi riadkami možno cítiť zo štúrovského diela, že dejiny sami o sebe nič neučia, dejiny iba prísne trestajú tých, ktorí si nedočítali jej kapitoly a tých, ktorí ignorovali jasné varovania. „Sapienti sat – múdremu stačí.“

………………………………………………………………………………………………………………………

Národný výstup na Kriváň 2015 aj za účasti Mladej Matice a mladých matičiarov z Liptova a Zvolena!

11888036_1624918874445993_1187894948287410327_n

VIDEO Z ROKU 2012 – “Kuruci do povstania! Východoslovenské roľnícke povstanie z roku 1831″ Záznam z podujatia, na ktorom sa aktívne podieľali mladí matičiari z východného Slovenska:

 Národný zraz Mladej Matice I. ročník z roku 2009 venovaný gen. M. R. Štefánikovi

Výročie napadnutia Slovenska horthyovským Maďarskom z marca 1939 – video Mladej Matice:

 

11337031_692343524232277_2236014471377701173_o1506134_821693177904682_8684270421231631783_o 1510591_962660897078288_6331966204121641070_nz2aa 10aslovania 1282480_1slovansky_sjezd1848MM11722118_1007128835964299_4907169662603059992_o11059633_1007128882630961_8846394163312400639_o535441_284456771633044_390598401_n1053367_628563553828316_101319415_o11011814_1588030394779465_3513496294583258510_n1548203_770607789643346_3740608277539562227_o10533061_880850348592149_3637934375166146733_o942265_607060412639107_855064567_n969935_607060125972469_1251930641_n10494852_846102355435807_5921066921001071671_n10622885_10153846645593539_7784680371262242700_n

Národné idey a ideológie – zamyslenie 

 

Nacionalizmus je fenomén, ktorý sa objavuje v politike už dlhú dobu. Jeho vplyv na politické dianie v jednotlivých krajinách mal často dôležitý dopad na ďalší vývoj tej ktorej krajiny. Často bol však zneužívaný rôznymi demagógmi na zvýraznenie svojej ideológie alebo cieľu, pričom to bol len ťah, ktorý mal prilákať, respektíve prikloniť masy na ich stranu. Toto „vyčítajú“ nacionalizmu aj niektorí teoretici, ktorí v ňom vidia nebezpečnú ideológiu. Tá musí byť, ako nebezpečná pozostalosť minulosti, vymietnutá. Terminologické vymedzenie nacionalizmu nie je striktné a ani nikdy nebude. Navzdory tomu vieme indikovať korporatívne črty nacionalizmu. Podľa Heywooda je nacionalizmus ideológiou prierezovou, idúcou naprieč prakticky celým politickým a ideologickým spektrom. Nie je však predmetom tohto zamyslenia podrobne rozvinúť všetky ideologické smery, hlavne tie slovanské.

Ako je to s fenoménom nacionalizmu v rámci medzinárodnej úrovni? V súčasnosti všetci rozoberajú Ukrajinu a vzťahy Európy, respektíve Európskej únie s Ruskom. Do pozornosti sa však „tlačí“ aj vzťah Európanov a k prisťahovalcom. Po udalostiach vo Francúzsku sa vynorili myšlienky a názory o obmedzení prisťahovaleckej politiky, čoho sa hneď chytili rôzne krajne pravicové organizácie, majúce vo svojich programoch body, ktoré sa týkajú nacionalizmu. Za všetky spomeniem dve. Vo Francúzsku je na čele krajnej pravice politická strana Front Nacional, ktorú vedie Marie Le Pen, dcéra zakladateľa Jeana-Marie Le Pena. Na celonárodnej úrovni táto strana síce nemá veľké preferencie, no najmä v južných regiónoch sa nájde veľa jej priaznivcov a sympatizantov. Ďalším zoskupením, ktoré sa chce zviditeľniť na problematike nacionalizmu, je hnutie Pegida, To sa organizuje hlavne v Nemecku ale jedna štúdia ukázala, že kritizuje nemeckú vládu viac než tzv. moslimskú problematiku.

Teraz by som svoju pozornosť presmeroval k nám domov na Slovensko. Samotný pojem nacionalizmus však nahradím slovným spojením „národná hrdosť“. Žiaľ, na začiatok musím hneď podotknúť, že úroveň národného cítenia je najmä u mládeži nízka. Čo sa týka politických strán, prím hrá prirodzene (pozitívne zreformovaná) SNS. Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 sa objavoval nacionalizmus aj v rámci vtedy najsilnejšej politickej strany HZDS. Jej členovia, čo boli populisti ako „vyšití“, tiež využívali tento fenomén vo svojom programe najmä v otázkach, ktoré sa týkali nášho prijatia do európskych štruktúr a NATO, no ich reálne politické činy napokon viedli k tomu, že nás vo svete považovali za „čiernu dieru Európy“. Postupne sa však pozícia strany HZDS oslabovala. Nacionalizmus, respektíve národnú hrdosť zdôrazňovali všetky politické strany na prelome milénií, keď sa snažili o zisk hlasov voličov vo svoj prospech. Väčšina strán sa taktiež snažila narábať s týmto pojmom súvisiacim s našou integráciou do Európskej únie, čo sa v roku 2004 podarilo.

Ako som vyššie spomenul, čo sa týka politických strán, tak na prvom mieste je samozrejme SNS. Škoda len, že stratila „paru.“ Je to spôsobené nielen pôsobením jej bývalého predsedu na spoločnosť ale aj na prvý pohľad “akousi stratou” záujmu Slovákov o veci národné.

Časom svoju popularitu, bohužiaľ stratila aj Matica Slovenská. Tá okrem iných problémov „zaujala“ verejnosť aj svojimi škandálmi, ktoré k jej popularite neprispeli. Na druhej strane som ale rád, že sa obrodzuje a že do nej prichádzajú aj mladí ľudia plní energie na realizáciu svojich národných cieľov. V tomto smere Matica a hlavne jej súčasť, Mladá Matica, v niektorých smeroch akoby nahradzovala to, čo chýba v školstve – národnú osvetu, pozdvihovanie národnej hrdosti, motiváciu na prácu nie iba pre seba a štát ale aj pre národ. Mladá Matica, ktorej som aj ja hrdým členom, je pozitívnym dôkazom toho, že mladým ľuďom nie je smerovanie nášho krásneho Slovensko ľahostajné. Jej členovia často nad rámec svojich povinností dobrovoľne vykonávajú aktivity, ktorými šíria povedomie o našom národe medzi ľudí, najmä však medzi mládež. V Mladej Matici je mnoho odhodlaných ľudí, čo vidieť aj na jej mnohopočetných aktivitách a na rozrastajúcej sa členskej základni. Už to nie je len také regionálne hnutie ale hnutie s celoslovenským záberom, ktoré si pevne buduje miesto v našej spoločnosti. Vidím v jej činnosti veľkú budúcnosť, čo sa týka najmä spomínaného šírenia myšlienok národa, národnej osvety a pocitu národnej hrdosti, ktoré majú v živote človeka dôležité miesto.

Verím, že sa Mladej Matici podarí splniť všetky jej sebavedomé ciele, lebo potenciál tejto organizácie a jej členov je veľký. Národné hnutie potrebuje silného lídra. Vždy tomu tak bolo a vždy tomu tak bude. Masy budú neustále vzhliadať k osobnostiam a nie k strane alebo hnutiu, čo môžeme vidieť všade a vo všetkých vývojových etapách ľudstva. Je preto potrebné, aby sme my Slováci, ako národ, držali spolu a vedeli sa zomknúť vo veciach pronárodných a nenechávali to na politikov, ktorí dokážu pre zisk nášho drahocenného hlasu sľúbiť aj nemožné. Buďme múdrejší, rozvážnejší a nenaleťme na nechutné hry niektorých politikov, ktorí zneužívajú nacionalizmus ako je len možné. Vezmime si k srdcu, kto sme a odkiaľ sme a využime preto všetky časti našej národnej hrdosti v prospech národa, v prospech Slovenska. Nebuďme už ďalej tak naivní.

Peter Schvantner
OMM Lučenec

………………………………………………………………………………………………………………………..

   Spomienka bývalého člena výboru OMM 

 

  Viacero rokov po prevrate v roku 1989 som pôsobil v národných mládežníckych organizáciách. Do MS som vstúpil hneď po obnovení jej členskej základne a so záujmom som navštevoval podujatia, čítal jej literatúru, s mladými kolegami sme diskutovali a zamýšľali sme sa nad budúcnosť národa a vlasti. So vznik Mládežnícke odboru MS, čo bol prvý názov mladých matičiarov, som nebol stotožnený. Nezdalo sa mi, že je potrebné v začiatku 90. rokoch vytvárať mládežnícku zložku v MS. No už o pomerne krátky čas som na základe vlastných skúseností z matičnej činnosti zmenil názor. Ako vedúceho predstaviteľa nematičnej národnej mládežníckej organizácie ma oslovila predsedníčka klubu Odboru mladých matičiarov (OMM) v Bratislave, začali sme realizovať spoločné podujatia, pomohli mi kontakty v ústredných štátnych orgánoch, získaval som podporu v organizovaní úspešných vlasteneckých podujatí.

  O nejaký čas som bol zvolený do celoslovenského výboru OMM. Každoročne sme najmä v Podjavorníku uskutočnili veľa rôznorodých akcií, čo vždy bolo spojené s historickými, politologickými, teologickými a inými prednáškami, zameranými aj na štátne súvislosti. Pracovali a debatovali sme ako mladá národná inteligencia.

  Mladá Matica je od roku 2011 moderné pomenovanie záujmového odboru mladých matičiarov. Rozumiem, prečo je potrebné, aby takýto odbor existoval. Mladí majú iné názory, postoje, aj ideové predstavy o národnej činnosti a o vlastných podujatiach. Oproti mojej minulosti vnímam súčasné podujatia MM ako početnejšie a väčšmi viditeľné vo verejnosti a to nielen matičnej. Odlišujú sa od nás predovšetkým tým, že je aktívne zapojených niekoľkonásobne viac mladých, činorodo pôsobia aj po krajoch a okresoch. Spomeňme aspoň to čo vykonali v priebehu ostatných rokov. Významný podiel na záchrane sochy kráľa Svätopluka a Ľ. Štúra v Bratislave majú práve mladí matičiari. Vytvorili novú formu mládežníckeho podujatia, keď od roku 2009 organizujú niekoľkodňové národné zrazy venované F. Fugovi, M. R. Štefánikovi, štúrovcom, 20. výročiu založenia MM, Ľ. Kukorellimu a SNP. Snažia sa verejnosti prinavrátiť udalosti Malej vojny v Spišskej Novej Vsi. Historickým seminárom v roku 2012 si pripomenuli v Košiciach 200. výročia smrti M. I. Kutuzova v slovanských súvislostiach. Vzbudili záujem o takmer zabudnuté Východoslovenské roľnícke povstanie z r. 1831 a na základe ich iniciatív bolo odhalených niekoľko nových pamätných tabúľ. Upozornili na národnú kultúrnu pamiatku – zanedbané súsošie roľníckeho povstania na vrhu Furča pri Prešove, ďalej ochrana prírody, rekonštrukcii budovy na počesť Dr. I. Stodolu v L. Mikuláši, ale aj spomienka na Antona Prídavka, výstavba cyrilo-metodského dvojkríža, či  iné podujatia.

  Nestačí len entuziazmus mladých, vďaka ktorému toto všetko robia. Treba povedať, že ich podpora nie je dodnes dostatočná z objektívnych aj subjektívnych dôvodov. Mnohokrát úplne neodôvodnené výčitky ľudí, ktorí nepoznajú celú problematiku s čím všetkým sa potykajú mladí matičiari v dnešnom svete i v MS, iba demoralizujú mladých dobrovoľníkov, ktorí venovali čas a vlastné prostriedky na vlasteneckú činnosť. Nezaškodila by zo strany MS premyslenejšia propagácia ich podujatí, ideových názorov, vízií, historických, politologických a iných prác v jednotlivých periodikách, ako aj možná podpora vydávania ich vlastnej tlačoviny. V mnohých veciach by si zaslúžili úprimnú pomoc a radu, nie nechať ich plávať a dívať sa ako to dopadne!

  Mali by sme byť radi, že sa našli mladí, ktorí namiesto nudy, robenie hlúpostí, a to až po trestuhodné činy, nastúpili na jej loď matičnej práce a zmysluplne podnecujú národné kresťanské a sociálne ideály. Môžeme byť spokojní, že MM má takých ťahúňov, ktorí dokážu osloviť v neľahkej dobe mladých a ponúknuť im perspektívnu národnú činnosť a to len za pekné slovo!

 Viliam Komora

(autor bol členom celoslovenského výboru mladých matičiarov v 90. rokoch 20. storočia, v súčasnosti pracuje v Stredisku národnostných vzťahov MS v Martine)

………………………………………………………………………………………………………………………………..

„Utvorte koridor!“

 

Na 25. výročie „Nežnej revolúcie“ usporiadala NR SR dňa 13.11.2014 Panelovú diskusiu pre študentov vysokých a stredných škôl. Diskusie sa okrem popredných osobností vtedajšej politickej scény, ako R. Schuster, F. Mikloško, J. Brocka, Z. Škromach a L. Klausová, zúčastnili aj hostia z Rakúska, Slovinska, Poľska a Maďarska.

Hneď po usadení študentov k nám prišiel poslanec Mostu-Híd Z. Simon. Veľavravne nás oboznámil z výhodami svojich straníckych stoličiek, ktoré sme náhodou obsadili práve my. S nefalšovanou radosťou opisoval, že práve toto miesto je to najbezpečnejšie, totiž pri nedávnej kauze vyhadzovania poslaneckých stoličiek z balkóna, maďarských poslancov zasiahnuť nemohli.

Z. Mistríková, vtedajšia predstaviteľka študentstva a dnes dramaturgička, nás do prvej časti diskusie pod názvom „Sľúbili sme si lásku“ uviedla slovami: „Svet bol vtedy čierno-biely, vedeli sme kto je nepriateľ, mali sme to jednoduchšie v porovnaní s tým, keby sa takáto revolúcia mala organizovať v dnešnej dobe.“ Chcela tým vari naznačiť, aby sme sa my študenti znova chopili akejsi iniciatívy?

Moderátor diskusie, dnes už ex-predseda NR SR P. Paška, spolu  s českým predsedom Poslaněckej sněmovne ČR J. Hamáčkom nám poskytli prevažne hospodársky obraz vtedajšieho Česko-slovenska, čo si vtedajší ľud žiadal, o čom hovorilo Programové vyhlásenie VPN a OF a do akej miery sa ich vízie naplnili. Pravdou je, že som nezažila dobu „čakania v rade na pomaranče,“ zatvorených hraníc a cestovania na „výjazdnú doložku,“ tiež nepoznám nedostatok západniarskeho tovaru, avšak zmeny ktoré priniesol pád režimu na mňa pôsobia skôr negatívne.

P. Paška, popravde asi unavený z dlhého dňa, nás hneď v úvode prekvapil slovami: „Ste mladí ľudia, cestujte, hranice máte otvorené, Európa je vaša.“ Študenti sa ho rázne opýtali, či by nebolo pre blaho spoločnosti lepšie, keby sa myšlienka rozvinutého tzv. postkomunistického štátu prehlbovala tu, u nás doma? Prečo máme cestovať do cudziny, keď chceme mať čo najlepšie študijné a sociálne podmienky práve v našej vlasti?  Žiaľ takmer identický prejav M. Šefčoviča o otvorených hraniciach a o tom, ako keby mali byť Slováci vďační revolúcii hlavne a najviac za to, že máme otvorené hranice dokorán, ma podnietil k osobnému vystúpeniu. Opýtala som sa: „Koľko Slovákov si reálne môže dovoliť vycestovať do toho zahraničia?“

Osoby, ktoré iniciovali revolúciu, prevrátili komunistické kabáty a zrazu sa z nich stali demokrati a liberáli na slovo vzatí. Dodnes sedia v NR SR, berú poslanecký plat a miesto toho aby republiku doviedli, už keď na vzor západu, ale k hospodárskej a technologickej obnove systému, v skutočnosti dopustili rozkradnutie národného majetku. A čo už nevládali popchať do vreciek, sprivatizovali. Ktovie čo by na to povedal 1. predseda SNR J. M. Hurban? Skutočný národovec robil revolúciu 1848/49 zadarmo a nechal nám oveľa väčšie dedičstvo ako „revolucionári“ z roku 1989, zároveň nemal z toho žiadne výhody ani poslanecký plat.

A preto sa treba zamyslieť a zhodnotiť celkový úspech „revolučného počinu.“ Či tá rýchlokvasená „bitka“ o radikálnu zmenu nemala byť od základu iná, a či ju vôbec organizovali ľudia vnútorne schopní pozitívnej zmeny? Pozitívnej voči národu, samozrejme. A azda najlepšie je porovnať žiadosť a výsledok podľa výroku predstaviteľa politiky s ľudskou tvárou – Alexandra Dubčeka: „Naše sny sa len niekedy zhodujú so skutočnosťou.“

Silvia Hrnčiarová

……………………………………………………………………………………………………………………

Nový riaditeľ DMS v Liptovskom Mikuláši z radov Mladej Matice!

          Nový riaditeľ DMS v Lip. Mikuláši z radov Mladej Matice!

……………………………………………………………………

Sme stratená slovenská generácia?

V dnešnej slovenskej spoločnosti sa čoraz viac stretávame s pojmom ,,stratená generácia“. Tento výraz presne reflektuje, v akom stave sa dnes mladí ľudia nachádzajú. Rozčarovanie a znechutenie z celkovej existenčne ťaživej životnej situácie, ktoré sú sprievodným javom atmosféry, sa medzi touto generáciou šíria ako nákaza. Mladí ľudia len skepticky krútia hlavou a neprestajne narážajú na bezmocnosť túto situáciu zmeniť. Jedným z hlavných faktorov, v ktorom sa stratenosť našej generácie odzrkadľuje, je vysoká miera nezamestnanosti, a to predovšetkým v radoch  mladých ľudí. Je neuveriteľné, že množstvo absolventov vysokých škôl má tesne pred tridsiatkou a stále sa nemôže  uplatniť vo svojom odbore. Výberové konania na fakultách a iných štátnych a súkromných organizáciách sú v zásade vopred dohodnuté, v pozíciách sa zabetónovali ľudia, ktorým nejde o vec iba o zachovanie svojho postavenia za každú cenu. Ako môže nová generácia presadiť svoje inovácie a dať schopnosti v prospech národa, keď je neustále vytlačovaná na okraj. Divíme sa potom, že žijeme v celospoločenskej stagnácii aj v európskej rovine?

S nedostatkom práce sa spája nemožnosť založiť si rodinu či bývať vo vlastnom dome. Tento stav má za príčinu migráciu Slovákov do zahraničia. Spomeňme si na začiatok dvadsiateho storočia, keď Slováci za opúšťali svoju vlasť, čo znamenalo stratu nových talentov, ktoré mohli pracovať pre Slovensko. S mladými ľuďmi nám teda odchádzajú aj odborníci, ktorí sú základom pre každý prosperujúci štát. Tento fenomén je zjavný, a napriek tomu prehliadaný.

My Slováci sme dosiahli za posledné storočie obrovské veci – máme vlastnú Slovenskú republiku, žijeme v modernej spoločnosti. Aj napriek spomínaných problémom sme paradoxne ďalej ako veľa iných štátov strednej a východnej Európy. To je skutočne paradox a mnoho ho to vypovedá o slabej životnej úrovne civilizovaného sveta. Prečo má naša spoločnosť také veľké nedostatky a ľudia malé mzdy, keď patríme k štátom s najvyššou efektivitou práce? Rodina, základná spoločenská jednotka, je pre mladého človeka skôr luxusom než prirodzením stavom. Nemať prácu, strechu nad hlavou či dostatok jedla, prispievajú k nevrlosti voči národným otázkam. K rozčarovaniu prispieva aj korupcia, ktorá je rozlezená v celej strednej Európe, sa šíri ako rakovina.

Skrz túto atmosféru sa však čoraz viac začína objavovať nové odhodlanie mladých ľudí, ktorí chcú bojovať za slobodný národný život. ,,Lebo svetové dejiny nie sú ničím iným než vývinom pojmu slobody.“ Mladý človek, ktorý je postavený pred realitu postupne stráca spolupatričnosť so spoločnosťou. Tento postoj vychádza zo zlej ekonomickej situácie, čo je v určitom smere racionálnym dôsledkom, ale musíme si uvedomiť, že bez riešenia problému sa táto skepsa bude prehlbovať. Mali by sme sa preto zamyslieť, kam bude náš štát smerovať a aké miesto v ňom bude zohrávať národ. Novodobé nastolenie otázky idey národa má preto reálne opodstatnenie, ktoré vychádza zo situácie, v ktorej sa Slovensko nachádza. Jednotlivec musí cítiť, že je súčasťou celku, ktorý sa snaží o svoju budúcnosť. Idea národa v sebe nezahŕňa len akúsi bezmennú hrdosť na národ, práve naopak, idea je spolupráca, spoločná predstava a v neposlednom rade spoločenský, kultúrny a ekonomický pohyb spojený s činmi. Každý vie byť na svoj národ hrdý, ak štát prosperuje, ale túto prosperitu si treba vydobyť. Musíme sa preniesť cez našu osobnú zatrpknutosť a uvedomiť si, že len spoločným úsilím máme šancu niečo zmeniť. Je to otázka spoločenská a národná, ako sa bude odvíjať osud Slovenska. Štát je predovšetkým spoločenstvo ľudí, ktorý sa postupným vývojom zasadili za spoločnú ideu, v ktorej je si každý jednotlivec rovný. ,,Pretože rozumné bytosti sú všetky podriadené zákonu, žiadna z nich nemá nikdy považovať seba ani žiadnu inú len za prostriedok, ale vždy súčasne za účel sám osebe.“ Musíme pochopiť, že sme jeden národ, a len ako jednotný národ môžeme spoločným úsilím dosiahnuť náš cieľ. Vytvoriť tento pocit je však otázkou postupného vzdelávania na poli národnej hrdosti a na poli ekonomickej kooperácie, kultúrnej vzdelanosti či vedeckom pokroku.

Michal Žgrada

…………………………………………………………………………………………………………………………………………….

Slovenské stopy vo svete

Nedávno som sa dozvedel, že jeden môj spolužiak dnes pracuje vo výskumnom stredisku CERN medzi najlepšími vedcami na svete. Bolo potešujúce, že náš rodák šíri dobre meno Slovenska v zahraničí. Je to pokračovanie príbehu ciest, ktorí jedinci nášho národa už neraz zviedli aj v minulosti.

Je veľa Slovákov, ktorí sa tu narodili alebo tu majú korene a stali sa celosvetovo známymi. Niekedy vedome, inokedy sa stali súčasťou udalostí, kde sa stali natoľko známymi, až sa stali symbolmi istej epochy. Preto ich môžeme nazvať aj našimi ikonickými rodákmi.

V prvom rade je potrebné spomenúť nášho umelca, ktorého pozná celý svet a zmenil tvár kultúry ako málokto. Volá sa Andy Warhol. Jeho diela nemôžu chýbať na stenách najvýznamnejších svetových galérií a azda iba málokto ho nepozná. Svojou tvorbou má doteraz nezmazateľný vplyv na svetové umenie a kultúru vôbec.

Viete, kto dal tvár Šanghaju, jednej z najväčších metropol sveta? Bol to Slovák Ladislav Hudec pochádzajúci z Banskej Bystrice. Jeden z mrakodrapov, ktorý navrhol, bol dlhé desaťročia najvyššou budovou mimo Severnú Ameriku. V Šanghaji vystaval vyše šesťdesiat objektov a výrazne ovplyvnil tvar tohto veľkomesta. Tretina jeho stavieb je na zozname chránených čínskych historických pamiatok. Posledným želaním „otca ázijských mrakodrapov“, ako ho prezývali, bolo, aby jeho ostatky boli prevezené na Slovensko, kde je aj pochovaný.

Fotografia, ktorá sa pravidelne zaraďuje medzi najslávnejšie fotografie, znázorňuje pohľad na obedujúcich robotníkov sediacich na nosníku rozostavaného mrakodrapu, ktorí majú pod sebou strechy vysokých budov Manhattanu. Určite fotku videl každý a doposiaľ patrí k najobľúbenejším fotkám, ktoré má niekto zavesené na stene. Medzi mužmi, ktorých znázorňuje je aj slovenský rodák zo Spiša Gusti Popovič.

Ďalší zo Slovákov je na jednom z najznámejších amerických symbolov. Ide o heroické súsošie vojakov dvíhajúcich vlajku po víťazstve v Iwo Jime v druhej svetovej vojne. Uprostred šestice vojakov nájdeme opäť Slováka zo Spiša Michaela Stranka. Mimochodom ide o najväčšie bronzové súsošie na svete.

Vedeli ste, že posledným človekom, ktorý chodil po mesačnom povrchu, má takisto slovenský pôvod? Volá sa Eugen Andrew Cernan a jeho rodina pochádza z Vysokej nad Kysucou, kde sa jeho meno písalo Čerňan. Zúčastnil sa mnohých vesmírnych programov NASA, ale hlavne bol členom posádky Apolla 17. Doposiaľ sa po mesačnom povrchu prechádzalo dvanásť mužov, medzi nimi bol aj Slovák. Keď po páde železnej opony navštívil našu krajinu, zastavil sa na Kysuciach, kde má svoje korene, ale jeho kroky viedli aj do Ivanky pri Dunaji, kde vzdal poctu svojmu vzoru Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.

Kroky, ktoré zanechali naši rodáci alebo ich potomkovia sa už stali dedičstvom sveta. Ich stopy môžeme vidieť na ikonických obrazoch dvadsiateho storočia. Naša generácia je dedičom tejto cesty. Od nás záleží, kam bude slovenský národ smerovať, či bude mať svoju tvár alebo sa rozplynie. Za posledné roky sa svet nesmierne zväčšil, a to je výzva, ktorú musíme prijať, aby sme sa nestratili vo svetovom mori ako kvapka dažďa. Ak sa budeme učiť od našich otcov, naša generácia sa nestratí ani v tomto storočí. Sú to ohrozenia multikulturalizmu, ktorý relativizuje národnú jedinečnosť.

Matica slovenská by mala stáť ako hrádza, ktorá zabraňuje, aby sa voda vyliala a bez stopy vsiakla do zeme. Plní úlohu spájania minulého s budúcim, tradíciu s pokrokom. Takto bude udržiavať prameň nášho národného ducha, aby nevyschol, ale aby zúrodnil (nielen) našu zem. Preto členovia Matice majú povinnosť, aby táto inštitúcia zohrávala svoju nenahraditeľnú úlohu aj naďalej, lebo v dnešných relativizujúcich časoch je viac ako potrebná. Ako povedal Ľudovít Štúr: „Kto žije duchom, v tom žije celý národ a on v celom svete.“

Matúš Novotňák

…………………………………………………………………………………………………………………………………………..

„Choď a pozeraj!“

Pamäť človeka je v zásade krátka, generácie povstávajú a odchádzajú, novšie udalosti  nahradzujú tie staršie, ktoré sú pomaly vytláčané z kolektívnej pamäti národa. Rok 2013 bol bohatý na výročia, no akosi bez povšimnutia sveta a predovšetkým slovanských národov nám „ušiel“ jeden zo smutných míľnikov európskej histórie. Minulého roku ubehlo sedemdesiat rokov od jedného z najväčších vojnových zločinov, ktorý sa stal v roku 1943 v Bielorusku počas druhej svetovej vojny. V jarný deň 22. marca 1943 nemecké oddiely 2. brigády SS „Dirlenwager“ a kolaboranti z radov Lotyšov, Litovcov a Ukrajincov Schutzmannschaftu obkľúčili bieloruskú dedinu Chatyň a upálili 149 obyvateľov, pričom sa nezastavili ani pred vraždou  75 detí. Najstrašnejšie však je, že Chatyň bol iba špičkou ľadovca a desivým symbolom 628 bieloruských dedín, ktoré boli nemeckými „Einsatzgruppen“ vypálené do tla aj so všetkými obyvateľmi! Uvedené akcie boli zrealizované v rámci niekoľkých operácií, pričom tá najznámejšia, ktorá bola osudná pre spomínanú obec niesla názov Winterzauber.“ Tieto činy nemožno ospravedlniť, keďže sa uskutočnili hlboko v zázemí a boli prvoplánovo namierené proti civilnému obyvateľstvu. Tragédia má však oveľa širší rozmer. Celkovo bolo počas vojny vypálených až 5 200 bieloruských obcí a zomrela štvrtina bieloruského národa, teda až 2 200 000 obyvateľov, čo sú obete prevyšujúce straty USA, Veľkej Británie a Francúzka dohromady počas celej druhej svetovej vojny. Poďme však ďalej. Druhá svetová vojna mala ničivý charakter aj na Západe, ale práve vo východnej Európe dostávala nekonečné obludné formy. Ideológ pangermanizmu a nemeckého nacizmu Adolf Hitler v knihe Mein Kampf to uviedol jasne už pred vojnou: „Ak chceme vytvoriť našu veľkú Nemeckú ríšu musíme zničiť predovšetkým slovanské národy: Rusov, Bielorusov, Ukrajincov, Poliakov, Čechov, Slovákov, Juhoslovanov “ … „ My zastavujeme nekonečný nemecký pochod na západ a juh a pokračujeme tam, kde sme pre päťsto rokmi skončili – NA VÝCHODE!“ Už v prvých dňoch vojny došlo k masakrám poľskej inteligencie a začala sa krvavá germanizácia českého a moravského národa. Ukrajinské obyvateľstvo síce zo začiatku vítalo nemeckú armádu ako osloboditeľa od stalinistického režimu, no čoskoro zažilo trpké vytriezvenie. Sovietskych komisárov vystriedali nemeckí komisári, nenávidené  kolchozy boli zachované, no tentoraz pod nemeckou správou, začalo sa rabovanie ťažko skúšanej Ukrajiny. Môžeme si aj dnes premietnuť dochované nemecké týždenníky ukazujúce dlhé vlaky naložené potravinami smerujúce z Ukrajiny do Berlína a deportácie mladých ľudí na otrockú prácu. Koncentračné tábory v Poľsku, kde sa vyvražďovalo židovské obyvateľstvo, mali byť predobrazom obrovských vyhladzovacích táborov za Uralom, kde mali byť postupne zlikvidované milióny príslušníkov ruského národa, aby uvoľnil miesto nemeckým osadníkom po víťaznej vojne. Šialená genocída bola nakoniec zastavená! Zostali však prázdne pláne obcí podobných ako Chatyň, ktoré sa po vojne už nikdy neobnovili. Tragédia v Bielorusku má spojitosť aj so Slovenskom. Brigáda SS Dirlenwager, ktorá má na svedomí Chatyň, zanechala krvavú stopu aj na Slovensku v roku 1944! Na pamiatku týchto strašných obetí napísal bieloruský spisovateľ Ales Adamovič knihu Chatyňský príbeh. V roku 1985 ruský režisér Elem Klimov podľa tejto predlohy natočil jeden z najlepších vojnových filmov všetkých čias „Choď sa pozeraj,“ ktorý vyvolal šok reálnosťou vyobrazenia vojny. Názov filmu je citát z Nového zákona z Jánovej apokalypsy. Mladá generácia slovanských národov by nemala zabudnúť na túto strašnú dejinnú kapitolu „lebo tí čo sa nevedia poučiť z histórie, sú nútení si ju zopakovať!“

Marián Gešper

…………………………………………………………………………………………………………………………………………….

Comments are closed.